Bankok – po dlhom lete sme vyšli z letiska a ovalilo nás veľké horko aj keď už sa zvečerievalo. Prepravili sme sa na Khao San, našli vhodné ubytko a išli si obzrieť okolie. Ochutnali sme opekaný kokos s pažítkou, našli perfektné miesto na konci Khao San, kde sme dali večeru, 2 práve vytlačené džúsy a to len za 90 B. A potom s plými žalúdkami sme zaútočili na postele, lebo sme boli unavení z letu.

Ráno sme si zobrali tuk-tuk, ktorý asi za 40 B nás 4 hodiny vozil po všetkých pamiatkach v Starom meste. Videli sme asi takmer všetko, čo sa dalo : Veľkého stojaceho Budhu – Wat Intrawihan, Wat Sunthon Thammathan, Wat Benchamabophit, Wat Arun Ratchawararam, Wat Saket, povozili sme sa po kanále rieky Chao Phraya, navštívili Veľký palác – Wat Prakaeo, kde sa nachádza aj Smaragdový Budha.

Večer sme sa išli najesť do China Town.

Chrumkava kačka bola ozaj skvelá, len sme mali problém si vybrať a objednať jedlo, lebo nikto nevedel anglicky. Tak sme hladnými očami blúdili po ich nápisoch až po nejakej dlhšej dobe nám pomohol anglicky hovoriaci domáci...už sme to takmer vzdávali a povedali sme, že len ukážeme na niečo na tabuli, nech nám niečo prinesú. Peťo vymýšľal čosi s chrumkavými nudlami, tak dostal chrumakve nudle aj chrumkavú kačku v polievke...pekne ho to prekvapilo. Oni totiž asi nerobia nudle chrumkavé bez polievky J.

Druhý deň sme sa túlali v Novom meste, vozili sme sa skylinom, pozreli Siam square, Victory monument, Lumpini park atd.

Vyzeralo to tam všetko ako vesmírne mesto, samé prechody medzi nákupnými centrami, všade neskutočne veľa motoriek.

Aj keď cestné značenie je tam dosť slabé, všetci vodiči sú veľmi obozretní a dávajú pozor, čo sa deje na ceste. Takže ich nezaskoči ani vozidlo v protismere. Aj u nás by mohli ubrať nejaké tie značky, ktoré vo veľa prípadoch iba rozptyľujú pozornosť a vodiči nemajú čas sledovať stav na ceste, ked musia sledovať všetky tie značky.

Ayutthaya – budíček 06:30, aby sme sa vlakom mohli prepraviť do bývalého hlavného mesta, ktoré slúžilo tomuto účelu asi po dobu 400 rokov. Predali nám také lístky na stanici, že samotní domáci mali problém, kam nás s nimi posadiť. Takže cestu tam sme prežili v klimatizovanom vozni, spiatočnú cestu sme si odtrpeli v uličke medzi dvomi vlakmi v 3. triede.

Mesto bolo zničené Barmou v 18. storočí a po ňom zostali len veľké pozostatky kláštorov. Prenajali sme si bicykle podľa rady Lonely Planet, ale už by som to 2. krát neurobila. Keď sme chceli všetko pozrieť, tak sme museli poriadne šliapnuť do pedálov veru a večer sme boli úplne zabití.

Chiang Mai –  toto mesto a jeho okolie ma najviac chytili za srdce, kedže nie som žiadny plážový typ a mám rada dobrodružstvo.

V okolí sa nachádzajú dedinky na výrobu hodvábu, šperkov, dáždnikov a hlavne nami tak dlho očakávaný kmeň dlhokrkých žien.

Prvý deň smerom na Chan Doan sme si pozreli peknú jaskyňu, v ktorej sprievodca nosí v ruke lampáš, čo vytvára príjemnú atmosféru.

A potom sme pátrali po dlhokrkých.

Bola to ozajstná drina ich násť, kedže thajské písmo nám toho veľa nehovorilo a domáci raz hovorili tak a druhý krát inak. Ale poviem zo srdca, že to bol najsmutnejší zážitok z celého výletu, keď sme ich objavili. V dedinke bývalo 20 žien a 10 mužov vo veľmi chudobných podmienkach. Boli to utečenci z Barmy, ktorých sa zjavne ujal nejaký podnikateľ a urobil z tohto miesta ľudské ZOO. Zo vstupného 400 B/ osoba asi títo úbožiaci moc nevideli a na živobytie si privyrábali tkaním obrusov, šálov...Tak sme tak aspoň veľa nakúpili, pretože sme sa cítili ozaj trápne.

Cestou späť sme chceli navšíviť ešte kemp slonov, ale ten už bol zatvorený od obeda.  S povolením domácich sme sa poprechádzali po peknom areály. Jediné šťastie, že sa niektoré slony pásli pri ceste J. A to nám domáci trdili, že sú v džungli...inak by sme ich ani nevideli. Cesta späť bola v znamení rýchlej jazdy a značnej zimy. Večer sme si to zamierili na Night Bazar, dali najdrahšiu večeru a ja masáž nôh. Bolo to niečo úžasné, takmer som pri tom zaspala. Potom sme sa pomotali po trhu s ručne vyrobenými predmetmi a hneď som si v hlave usporiadavala, čo všetko kúpim. Tu sa naozaj oplatí nakupovať, veď veľa ručných prác sa vyrába v tejto oblasti a chceli sme prispieť aj lokálnym ľuďom, nie podporovať len nejakých predajcov vo veľkých turistických letoviskách.

A treba ísť do postele, lebo ráno nás čaká výlet na najvyššiu horu Thajska, takmer 2600 m.n.m.

 Druhý deň strávený na motorke. Tentoraz sme si to namierili do národného prku Doi Inthanon. Po ceste sme sa zastavili v mestečku Chom Tong. Sem zavíta asi len veľmi málo turistov, ale je to ozaj pekné miesto. Na trhu sa dajú nakúpiť pekné ručne robené odevy za super ceny.

Doi Inthanon – asi 100 km od Chiang Mai, národný park s najvyšším kopcom Thajska. Plánovala som pôvodne veľký výstup, ale neskôr sme zistili, že až na vrchol vedie pomerne široká asfaltová cesta, takže sme sa vyviezli na motorke. Cesta bola dlhá  a kľukatá, naša motorečka si poriadne cucla benzínu. Poprechádzali sme sa v okolitej džungli, pozreli vodopád Mae Klang.

Vstupné do parku 200 B/ osoba + 20 B za motorku.

Pri zostupe sme si stihli ešte pozrieť aj Kráľovské záhrady – projekt dotovaný kráľom, aby sa na poliach pestovali kvety, ovocie a zelenina a nie mak na ópium. Kúpili sme tam parádny zelený čaj a ovocie nakladané v cukre.

No a pri odchode z parku nás zastihla prietrž mračien, tak sme zastavili vo vstupnom priestore do parku a zúfalo asi hodinu pozorovali, ako sa voda valí po ceste. A tu ma osvietilo a spýtala som sa domáceho strážnika, či sa tu nedá najesť, kedže nám už poriadne aj vyhrávalo v bruchu. A čo sme nečakali, len pár krokov od vrátnice bola reštika. Objednali sme si skvelé jedlo a pani domáca nám grátis priniesla ochutnať dve polievky. Bola to fantázia. Predstavte si, polievka s čerstvou zeleninou...

Od pani domácej sme si vypýtali dve veľké čierne igelitové vrecia, čo mali na smeti, (samozrejme nie použité), Peťo opatrne vyrezal otvory na ruky a hlavu a mali sme ochranu proti daždu vymyslenú. Domáci sa na nás dosť bavili, ale my sme mali ešte veľa kilometrov spať, takže inak sa to nedalo.

No boli sme radi, že sme ich mali, lebo pršalo každú chvíľu...aj keď dážď nebol studený, ale na motorke je to predsa len iné. Po príchode sme si umyli nohy a išli na masáž sa odreagovať J.

 Posledný, tretí deň na severe sme sa od skorého rána dali na túru po pamiatkach, kým začalo páliť slnko.

 Po predĺžení požičania motorky sme išli pozrieť výrobu dáždnikov, hodvábu...vedeli ste, že larva priadky morušovej žije 30 dní, potom sa zakuklí, tieto zakuklené „vajíčka“ sa hodia do horúcej vody a z nich sa ťahá hodvábna niť?...my teda nie a s údivom sme sledovali celý proces.

Po ceste sme dostali pokutu, pretože sme nemali prilby, ale nikto z domácich ich taktiež nemal...tak sme ju nezaplatili.

Ďalej sme navštívili aj výrobňu strieborných a zlatých šperkov. Ku koncu sme sa zastavili v modernom shoppingu, najedli sa a vrátili sme motorku.

Večer sme sa vybrali na Night bazar a nakúpili hádam všetko, čo sa nám páčilo, pretože to všetko boli predmety, ktoré sa tu vyrábali a dobre sme predpokladali, že už také neskôr nekúpime.

A ráno sme leteli na Phuket.       

Phuket –  príjemný ostrov, prvú noc sme sa ubytovali v meste, mali sme to šťastie, že sa tam vtedy práve konal vegetariánksy festival a niektorí borci si na znak sily prepichovali ústa mečmi a inými predmetmi.

Moc turistov po vegetariánskych trchoch neblúdilo, stretli sme ešte asi tak 5 bielych, ostatní si užívali na pláži. Ale to bolo pre nás výhodné, lebo domáci nám dávali chutnať rôzne dobroty, aj keď niekedy nevyzerali moc vábne, ale chuť nás veľakrát prekvapila. Tak sme ochutnali odšťavenú cukrovú trstinu, pražené guľky zo sladkých zemiakov a iné. Ale musim povedať, že nám mäso dosť chýbalo a hľadali sme zákutia, kde by sa nejaké to dobré mäsko predávalo J.

Druhý deň sme opäť osedlali tátoša a išli preskúmať pláže a ubytko bližšie k vode. Pláž Patong nás veľmi neoslovila, bolo to moc preplnené a hlučné. Pekné boli Kata a Karon.

Večer sme sa išli ubytovať, ale to bola jazda z mesta, my dvaja + dva veľké ruksaky na chrbátoch J.

Tretí deň sme preskúmali prístav na Phukete a zajednali si cestu loďou s ubytkom na Phi Phi.

Phi Phi –  Ráno o siedmej sme tŕpli pred hotelom, či nás agentúra príde vôbec vyzdvihnúť, lebo sme zaplatili za výlet kopec peňazí...Prišli, síce neskoro a pekne sme si veru vydýchli. No ale ako to už asi chodí, pekne nás na cene odžubali, takže to bolo prvý a posledný raz, čo sme niečo riešili cez agentúru. Pri jazde loďou totiž každý dostal nálepku podľa toho, aký balík služieb si kúpil. My sme zaplatili aj za výlet okolo ostrova, ale nálepku sme dostali inú ako keby sme platili len za cestu. Pri vystupovaní z lode nastal chaos, vôbec sme nevedeli, čo máme robiť, tak sme zostali na lodi a domáhali sa svojich práv. Uznali, že máme nárok na výlet a išli sme sa plaviť po okolí aj s výhliadkou na Maya Bay. Poskytnuté služby boli slabé. Tak sme si priamo na Phi Phi išli zajednať ešte jeden výlet na ďalší deň a oveľa lepší. V rámci neho sme sa zastavili na Monkey beach, kde niektoré opičky zúrivo napadli jedno dievčatko, šnorchlovali sme, kajakovali sa, prešli malou jaskyňou až na Maya Bay, kde sme si vegetili. Potom rýchlo na loď, kde sa podávala večera pri západe slnka. Ale čo čert nechcel, v jedle bola aj nejaká tá kosť a Peťo si zlomil zub. Romantika skončila...

Ešte stále sme videli na ostrove pozostatky veľkej katastrofy = Tsunami. Určite sa oplatí si zaplatiť výlet loďou, pozrieť Maya Bay, zašnorchlovať si, dať si večeru pri západe slnka na mori. Na Phi Phi je aj pekná výhliadka, z ktorej sa dá troška komplikovanejšie prejsť na druhú stranu ostrova a vegetovať si tam na takmer opustenej peknej pláži.

Trocha sme sa zdržali a nestihli loď na Ko Lanthu, tak sme sa ešte jeden deň zdržali.

Ko Lantha – kamenisté pláže. Objavili sme po asi 2 hodinovej túre v džungli v potôčiku jaskyňu Tiger cave, ktorá bola zaplavená bahnom. Peťo neoodolal, a išiel sa pozrieť, čo je dnu. Ja som zostala vonku a priznám sa, že ešte v živote som sa tak nebála zvukov okolo mňa ako sa vtedy šírili džungľou. Cestou späť som mala tú česť hostiť pijavice na mojich nohách...brrr. Z Lanthy sme išli busom do Krabi.

Krabi – z Krabi sme veľa nevideli, lebo príšerne lialo. Takže sme sa nechali vyložiť na autobusovej stanici s tým, že tam prespíme a na ďalší deň budeme pokračovať do Bankoku autobusom. Lenže čo sme nepredpokladali, nebol tam žiaden hotel. Len hlučné diskotéky, a pochybné podniky. Všetky hotely boli asi 5 km od stanice. Po dlhej debate s fešákom v agentúre sme sa dohodli, že aj keď lístok cez neho do Bankoku nekúpime, prespíme u neho doma za určitú sumu. Nikdy by som nepovedala, že taký čistý, vyvoňaný chlapec s dvomi mobilmi býva v takých príšerných podmienkach. Najviac ma prekvapilo umývadlo v „kúpeľni“, ktoré nemalo odtokovú rúru, takže všetka voda tiekla na nohy a podlahu, keď sme sa umývali...

 Noc sme ako tak prežili, ja som sa bála, že tam chytím nejaké blšky...

 Ráno sme si privstali a už tam stál autobus do Bankoku pre domácich. Polovičná cena ako pre turistov cez agentúru. Kúpili sme si jedlo na celý deň a nastúpili. Po chvíli jazdy sme dostali raňajky, prvé prekvapenie. Potom na obed nám zastavili pri ceste a domáci naznačovali, že máme ísť jesť. To ma trocha rozčúlilo, lebo jedla sme mali až až a už sa mi nechcelo vyhadzovať peniaze za ďalšie. Lenže to bol obed v cene J ako sme neskôr zistili. Počas celej jazdy sa o nás staral stewart.

Vysoký autobus sa kolísal tak veľmi zo strany na stranu, že som sa bála, aby sme sa neprevrátili... tak som celú cestu prespala.

No a opäť sme boli v Bankoku. Ubytovali sme sa večer a už sa tešili na výlet do Kanchanuburi.

Kanchanaburi – ráno z autobusovej stanice v Bankoku asi 2,5 hodiny cesty. Hneď po ubytovaní sa sme sa vybrali smerom k známemu mostu cez rieku Kwai.

Bolo to fascinujúce stáť na moste, keď okolo nás prechádzal vlak. Most bol postavený počas 2. svetovej vojny vojnovými zajatcami, aby sa mohli privážať na vojnový front v Barme, kde bojovali Japonci proti Britom, zásoby a vojaci. Požičali sme si motorku a išli pátrať po Wat Pha Luang Ta Bua = Tiger Temple. Toto pekné miesto sme našli asi 40 km za Kanchanaburi. Ak si chcete pohladiť tigra a prechádzať sa pomedzi voľne chodiacu zver, tak máte teraz príležitosť.

Od tigrov sme si to namierili na Dead Railway. Už sme ani nedúfali, že to miesto objavíme, lebo to nebolo nijako vyznačené....ale predsa nám šťastie opäť prialo. Prešli sme si celý úsek železnice na pešo. Čo to mám po horách nachodené, ale moc isto som sa necítila ísť po drevenom moste s uvoľnenými doskami, veľkými dierami a v takej výške.

No a cesta bola takmer u konca, museli sme sa vrátiť do Bankoku.

 Tam sme dokúpili posledné darčeky a takmer sme zmeškali lietadlo, pretože som sa zle pozrela, kedy letíme. Ale asi ma osvietilo a len tak som ešte večer skontrolovala, že kedy letíme a zistila som, že zaplatené ubytko nám bude na nič, lebo sme leteli tesne po polnoci. Takže po rýchlej sprche, kedy Peťovi vyvalilo vodovodný uzáver zo steny a tým sa všetko skomplikovalo a natiahlo, sme dorazili na letisko.