Koniec leta sa nezadržatelne blíži, Iľková víkendová predpoveď je  dobrá a tak nás  s Ivanom nenapadá nič “lepšie“ ako  víkend v Tatrách. Ubytovanie máme klasicky v Lomnici, v penzióne Jarka. V sobotu  ráno v Lomnici pred lanovkou sa  ku mne  hlási sesternica Alenka, ktorá odprevádza manžela Jana na túru. Dozvedáme  sa, že máme spločný cieľ. Lomnický štít. Jano sa tam chystá ísť s vodcom. Možno budeme mať šťastie a sa tam aj stretneme.  J

Na  Skalnaté pleso sa vyvezieme za pomoci môjho kŕsňaťa Janka, odtiaľ do Lomnického sedla už ideme po svojich.  Chodnik je síce  zrušený, lebo "majitelia" Slovenska  “slávne J&T “  upravuje  zjazdovku. 

Do  sedla  sa  dostávame v pohode, tu je už aj  kopec ľudí, ktorí sa vyviezli lanovkou a zopár pomätencov, ako my, čo išli hore pešo.   Niekoľko turistov už stúpa normálkou na Lomničák.  Po vychodenm chodníku stúpame zo začiatku aj my.  Po čase odbáčame a hľadáme nástup do Gypsyho ferraty. Tento aj nachádzame bez problémov, hoci  nie je označený.

Nie je to ferrata v ferrata v klasickom chápaní, ale je to prístupová cesta  do Téryho kuloáru, odkiaľ sú nástupy na lezecké cesty v západnej Lomnici. Toto je vlastne  aj náš hlavný dôvod túry. Ferratu zvládame v pohode a vstupujeme do Téryho kuloáru. Týmto stúpame   do  Sedielka pod  Lomnickým.  Tu oprašujeme  spomienky  spred šiestich rokov a ďalej postupujeme už známou Jordánkou.     Netrvá dlho a sme  na vrchu Lomnického štítu.  Medzitým sa hustá oblačnosť zavesila okolo štítu a tak  toho okolo veľa nevidíme. Mne to  až tam moc nevadí,  viacej mi je ľúto ľudí, čo za lanovku minuli nemalé peniaze a nič si z nádherných tatranských výhaľadov nemôžu užiť. s Ivanom dopĺňame vitamíny triedy B a po vrcholovej pohodovej hodinke, zostupujeme normálkou späť do  sedla.  Lanovkár je tu neoblomný a nechce nás zviesť  ani za peniaze, ba dokonca ani zadarmo.   J  Neostáva nám nič iné, ako ísť na Sklalnat pleso po svojich. Tu našťastie Janko opäť čaruje aj na diaľku a za pár minút sme  lanovkou v Lomnici.  Krásny deň ma dostojný  záver  v miestnych reštauračných zariadeniach.   J

 V nedeľu ráno veziem  Ivana na Štrbské Pleso a ja pokračujem do  rodnej viesky. Ivan si dáva ľahšiu turistiku  a ja pre  zmenu  mamin rezeň.  Večer nás  čaká   už  iba "radostná" cesta  do Bratislavy

Stabilné jesené počasie a tatranský deficit s  Horcom hýbe a tak v piatok večer  vyrážam  smer Tatry.  Zatiaľ som sám,  avšak v Novom  Meste priskakujú  do auta moji dvaja druhovia,  Horár a  Ivan.  Do  Smokovca  prichadzáme v pohode na štyroch kolesách, no  ďalej už musíme po svojich.  Prechodný pobyt Ivan  vybavil na Zamke. Hoci na  chatu prichádzame pred  desiatou hodinou nočnou, je tu ešte pomerne  živo. Fičí hudobná produkcia,  aj keď je zrejmé, že hudobná skupina už má svoj hudobný vrchol za sebou.  Dopĺňame energiu, no príliš sa nezdržiavame a presúvame sa do  prístavby  “Tesco“, kde je náš prechodný pobyt.  

Sobota ráno, v chate už počas  raňajok  nastupuje hudobná produkcia, teraz  je  to však už o inom J .  My naše kroky smerujeme do  Veľkej studenej doliny. Tu je naším cieľom ľavý pilier Streleckej veže.  Sme  traja, takže dĺžka lezeckej túry sa aj patrične predĺžuje.  Takmer po štyroch hodinách na pilieri sme na  vrchu veže. Tu  riesime  dilemu,  kade  dalej.   Priečne sedlo  alebo  Zbojníčka?

Neviem prečo, alea vyhráva chata.  Tu sa  však dlho nezdržiavame, no i tak na  Zamku prichádzame opäť potme.  J   Po výdatnom doplnení energie ( Ivan doniesol výborné škvarky ) a tekutín, plánujeme zajtrajšok a túru na Kežmarák. Čaká nás ťažký deň, tak neponocujeme a presúvame  sa do Tesca. 

Ráno sa na chate nezdržiavame, balíme aj potraviny, lebo raňajky plánujeme na Sklanatom plese.  Tu si ich aj dávame avšak náš Ivík odmieta klobásu a syr, on maličký  chlapček, si musí dať na raňajočky teplý croissantík, kupený v lanovkárskom bufete.  J

Nástup pod južnú stenu Kežmaráku  je v pohode, tu je už v stene veľa lezcov.  Dokonca aj v nami plánovanej ceste,  takže musíme  meniť plán.  Volíme Puškáša ľavý vhĺbením.  Pekné lezenie nám  v treťej a štvrtej dĺžke “spestrujú “ lietajúce  kamene.  Ešte teraz mám z toho zimomriavky a počujem svišťanie letiacich skál. Lezieme  traja, preto sme pomalší  a tak na vrchu sme poslední. Nám to však nevadí a na vrchu si chvíľu aj pohovieme. A potom už len zostup.  Pre Ivana,  "lahôdka" .   Na Skalnatom  sú už bufety pozatvárané  a samozrejme  aj Skalnatá chata.   Veď prečo by aj mala byt chata v Tatrách otvorená o sietmej večer, že?   Na  Zamku prichádzame ako vždy, potme. J

Tu konečne dopĺňame stratenú energiu aj  v pevnom stave a samozrejme  samozrejme dopĺňame  aj  tekutiny.  Časom sa  začína hlásiť únava a tak naše kroky smerujeme do nášho ležoviska. Ani nestačíme  zaspať a psí brechot dvíha Ivana z postele. V mihu už z dverí sleduje situáciu pred  chatou. Počujeme jeho vzrušený  hlas : "Medveď ,  je tam medveď ".  Kým k nemu dobehnem, aby som potvrdil pravdivosť slov a uspokojil svoju zvedavosť, na moju ľútosť aréna je už vyprázdnená.  Ivan farbisto opisuje čo  videl, podľa jeho slov  to musel byť prvý slovenský grizly. Taká ozruta to bola.

 Opäť líhame do postelí. Zanedlho sa však brechot opakuje a teraz vyskakujem ako prvý ja.  Svietim  čelovkou smerom k brechotu a čo nevidím, vlčiaka  a medvedíka  Jogi.  Tento však zrejme nemá rád svetlo a uteká pred ním do lesa.   Nastáva čas na debatu.

Diskutujeme o tom, čo  vlastne  Ivan  videl,  väčšina  ( Horár a ja) rozhoduje, že videl maličkého Yogiho, ale strach  urobil  z tohto  medvedíka, najväčšieho medveďa Tatier.  JJJ

PPondelok ráno,  chata poloprázdna, my opotrebovaní,  bez väčších ambícií.

U Ivana sa prejavujú dôsledky zranení  a  kedže večer odchádzame naspäť do "civilizácie", tak volíme kratšiu túru v Malej studenej doline. Po  Terýnku ideme ešte všetci spolu, tu si Ivan berie oddychový čas a my dvaja postupujeme smerom k Baraním rohom. Tieto obchádzame  spodom a na  severozápadný hrebeň vystupujeme  zľava. Tu sa trochu motáme, nevieme nájsť cestu. Navyše nás tlačí čas a tak sa vraciame po trase výstupu.  Na Téryne berieme  do  vleku  Ivana, ktorý strávil príjemné  chvíle  v spoločnosti  peknej  turistky.

 Teraz nás  čaká  zostup na  Zamku a   balenie všetkých vecí.  U chatárky  Janky  chcem rezervovať  Silvestra, po piatich silvestrovských rokoch na  Štefáničke chceme zmenu. Táto, ked vidí našu spotrebu, bez váhania potvrdzuje  Silvestra a navyše  nám dáva 20 percentnú zľavu. Zato sme s radosťou vypili ňou ponúkaný rozlúčkový drink. J

 Cestu k autu do Smokovca absolvujeme opäť potme a potom už len obvyklá nočná jazda do Bratislavy s krátkym novomestkým medzipristátim. 

Je  utorok  ráno a ja  s radosťou  vstávam budovať šťastnejšie kapitalistické zajtrajšky.

     Horám zdar a medvedíkovi Yogimu  zvlášť

                                                                               Dušan alias Predseda

Viacej fotografii na Picasawebe