Ešte pred tým , ako čo – to popíšem o našich dvoch docela vydarených akciách, spomeniem jednu menej vydarenú. Bol február, niekedy koncom, a my sme sa vydali vo štvorici využiť zrejme poslednú možnosť zaliezť niečo z blízkych rakúskych ľadov. Bol tušim utorok, no a zostavička Horár, Lubo, Candát a ja sme trielili do Tormauer do našej obľúbenej ľadovej arény v Erlaufbodene(Turnitzer Alpen) Mierime rovno do kotla Bluebox, kde ideme jednoznačne za svojím cieľom – chceme vyliezť Deep Blue WI 4/5 ked v Blue Steel (bola to tiež alternatíva) sa nám nezdá ľad až tak kompaktne vytečený. Dvojky su jasné Horár s Lubom a druhá Candát a ja. Na rozlez dáme vytečený ladík , taký pluvanec asi tak za3/4-.

No a potom už ideme na to. Prvý nastupuje Horár, štand, druhý Lubo , štand. Z našej dvojky idem prvú dĺžku ja – cítim sa ok. Som na štande , doberám Candáta. Stojíme všetci štyria na štande. Druhá dĺžka – odlieza Horár, traja stojíme na úzkej ľadovej rímse asi tak 45-50m nad zemou a ako tri lastovičky sa pre nedostatok miesta túlime k sebe. Pozriem v jednej chvíli nahor a v tom z mojích úst vyletí „bacha“ !!! Zo skaly nad nami sa odlomil kusisko ľadu – cencúl a rútil sa priamo na naše lastovičie hniezdo. Samozrejme na „bacha“ nestihol nikto zareagovať a Ľubo , ktorý stál v strede schytal úder ako keby obrovským kladivom rovno do ramena – pár centi od krku... Naštastie. Nuž sme ho s Candátom okamžite zachytili , zaistili , lebo sám bol od bolesti úplne paralyzovaný. Horár doliezok k druhému štandu a na naše pokriky zlanil ku nám. To sme už mali Luba nachystaného a pomaly za Horárovho doprovodu sme ho spúšťali dole. Cesta k autu, bolesť Luboli neprechádza, Bratislava Ružinov urgentný príjem, plno pacientov,bezdomovcov, podgurážených postavičiek,  odchádzame, Lubo je schopný sám sa odviezť do Piešťan na pohotovosť. Rameno vybehnuté z púzdra, silno pomliaždené, odštiepnutý kúsok kosti, 2mesiace maródka. Aj taký je tento šport, patrí to k nemu, poznám to a zbytočne nerozoberám, čo by bolo keby nebolo..

Stretneme sa opäť až na Hochalmspitze. Lubo v plnej forme ako „za mlada“. Maródka mu totiž bohovsky bodla – záhradku mu závidí nejeden sused. Ak nie všetci..:)

No a tak sa nám pomaly zima prehupla do poslednej tretiny a s ňou aj obdobie trochu zaujímavejších podnikov. Tak nás napadlo , že poďme popoliezť na Schneeberg. Hore nejakým žľabom , spestriť si to cez skaly a také niečo. Nuž vybrali sme sa trojlístok Predseda, Horár a ja. Teda musím povedať , že ten kopec sa nezdá , ale našli sme presne to čo sme hladali. Strmý sneh, skalu, trávu aj ľadovú glazúru. Nahor sme sa vydali smerom na  žľab Lahning Ries pred ním sme sa zvrtli do ľava richtung Rote Schutt. Tu sme sa chtiac stratili vo vyčnievajúcom skalnom páse kde sme našli už hore uvedené dobroty aké sme hľadali. Vybehli sme všetko sólo bez lana , bolo to naozaj super. Hore, po vypadnutí na vrcholové plato nás privítal se „vší silou“ statný vetrisko , ktorý ma bez výstrahy švacol o zem a takmer plaziac sa,  sme sa stretli s kamarátmi za akousi obrovskou skalou, kde to bolo znesitelnejšie, oddýchli sme si a načerpali silu na ďalší postup po plate smerom na Breite Ries. Pomaly som aj začínal mať aj dosť , keďže prevýšenie cez Lahning Ries na plato je cez  1000m. K tomu uragán rovno do hrude , no ale keďže sme sa s chlapcami dohodli , že spravíme dva výlezy cez skaly, tak som si moc nepripúšťal, že by sme už išli na pivečko na Fischer Hutte. Keďže som zaostal za chalanmi už som z diaľky videl ako pozerajú niekam smerom dole. Samozrejme , že sa mi potvrdila moja domienka. Pozerali smerom dole do Breite Ries, kade sme opäť schádzali rovno pod centrálny skalný múr Schneebergu. V žľabe už samozrejme toľko nefúkalo, cestou dole som si aj oddýchol. Pod našim nástupom (snažili sme sa nastupovať tam, kde sa skaly ťahali čo najviac dole) sme sa trochu napili, zhltol som jablko, no a hurá hore na druhý polčas. Podmienky boli identické ako v polčase prvom – čiže super. Nahor opäť každý sólo, väčšinou v zamrznutej trávke, ľadových glazúrkach a kde – tu skala. Lano sme dali až na poslednú dĺžku, kde to bolo celkom chrumkavé a naozaj nutné. To že sme šli takmer celý deň bez lana nám určite násobilo už aj tak perfiš zážitok z lezenia. Hore opäť boj s vetrom , no ale  Fischer Hutte sme v plnom zdraví nakoniec dobili a vypili to túžené pivečko z basy. No a za odmenu sme odchádzali s úlovkom – Predseda s tričkom a ja s jednou vlnenou rukavicou, šak zíde sa niekedy J. Dole nekonečná cesta žlabom Lahning Ries a príchod po tme na Edelweisshutte, kde sme dali ešte jedno predodchodové. Hodnotím ako neočakávane vydarenú akciu!

P

Posledná čerešnička prišla po rokoch čakania zrovna na TOTO. „Veľký Mlynárov žľab“. Náš spoločný sen už roky od čias keď sme chodievali na klubové akcie do Bielovodskej. Lenže keď sme tam aj boli – neboli podmienky a teraz viem , že ani my sme neboli dostatočne na taký boj pripravený. Na útok sme zostali dvaja . Horár a ja. Bola to rýchlovka , aká musí byť na tento podnik nevyhnutnosťou. Čakali sme len na podmienky, vedel som , že do Mlynára je možné vstúpiť iba pár dní do roka. Takže ak som otipoval podmienky ako dobré, dal som pokyn Horárovi , sadli sme rýchlo do auta a hybáj smer na Lysú Poľanu. Noc v infocentre na parkovisku bola za pár euro, ale dal by som aj 100len aby som sa trochu vyspal. Smola. Zatial čo si Horár spokojne pochrapkával, ja som nespal prisahám ani sekundu. Asi strach a napätie pred výstupom somňaspravilo nočného kukača do stropu. Horára som zbuntošil o 3,45, ale ten ma zrušil , či mi šibe, že máme ešte pol hoďku. Teda on. Ja nič. Niečo pred piatou vyrážame autom na horáreň do Bielovodskej, odstavujeme auto, ďalej už pešibusom pod nástup. Po tme sme vlastne očakávali stretsmiestnym chlpáčom, ale stretnutie sa našťastie pre medveďa nekonalo J.

Okolo 7,30 sme nastupovali. Nebudem  tu rozpisovať každú dľžku osobitne lebo by to bolo nekonečné , keďže ich bolo mojim odhadom tak 24-27. A ťažko mi je aj písať čo všetko tam bolo – proste všetko , ale ako sa hovorí v súvislosti s vojnou – to nejde opísať , to sa musí zažiť! Je to veľmi vyčerpávajúce, kombinované lezenie – všehochuť, najtechnickejšie boli asi prvé tri dĺžky v dutom ľade, keď pád = kúpeľ v hučiacom potoku pod ľadom. Klinec bola dĺžka v čistom ľade asi tak za IV v poslednej tretine , keď už nohy mali docela dosť, nehovoriac o rukách. Popis túry na nete hovorí „velkolepá ľadová túra alpského charakteru s prevýšením1000metrov“   Sedí vec. Dole sme schádzali do žabej bielovodskej doliny , čiže doliny kde asi ťažko zamierite viac krát za život. Cestu sme hľadali, ale nakoniec našli, tak ako som našiel počas tohto dňa odpoveď na otázku aké to je siahnúť si na dno svojích síl. A ako som nenašiel odpoveď na otázku, kde sa toľko sily v Horárovi berie.., možno to je predsa len terminátor, ako sa všetci domnievame.

V Kotline nám sprvoti nepríjemná čašníčka podáva misku vytopenej bračovej masti s oškvarkami – po preskúmaní nášho zovnajšku. A to sme ju prehovorili iba na pivo, lebo hodila odpoveď najklasickejšiu a tak príznačnu pre Tatry „už vám nič na jedlo nedáme , lebo kuchár odišiel na autobus“.  Tušim všetci kuchári odchádzaju jedným, vždy keď som na smrť hladnýJ.

Príchod do BA okolo 2,30 o 3,30 ulíham a spím skoro 3,5 hodiny aby zazvonil budík a ja sa vyhrnul medzi nič netušiacich nasratých ľudí kráčajúcich do roboty. Tie dva dni bez spánku , takmer 1000km za volantom stáli za to. Sakra za to!

Ivík môj.