Svojou trochou do jesenného mlyna prispejem aj ja. Asi len v krátkosti, tušim ešte v septembri sme jeden pekný víkend vybehli s Horárom pre „zmenu“ do rakúska. Naplánovali sme to aj s nocou, čiže dva lezecké dni. Nieslo sa to tušim všetko v doliezaní starých restov. Rest 1 sme riešili v Raxe na Preinerwande takou lahôdkovou vzdušnou cestou „Direkte Preinerwandpatte“ za 5-, 170m na obed sme skočili tradične na pivečko a kávu a poobede následoval rest č2 v podobe cesty „Raxagonia“  za 6, 90m – to bolo hned vedľa platne v Raxmauer.

Nocľah v už nacvičenom režime na nám známej lúčke ked sme zaspali uprostred rozhovoru a do rána sme spali ako dve polená. Ráno parkujúci český autobus s nadržanými turistami neveštil nič dobrého , sadli sme do auta a fujazdili do Hollentalu. Tam sme sa venovali doobeda restu č3 – ceste Via Helma za 7-, 150m , po dolezení ktorej som mal tušim už aj dosť , ale ešte som doprevádzal horára , ktorý sa bol dokončiť na akejsi ceste , ktorej názov ani obtiažnosť neviem, no ale tušim čosi ako 6+. Vydarený víkend , len od tej nedele postrádam malú termosku na kávu a nožík, kde som to sakra len mohol dr....

No a tohtoročná jesenná chuťovka sa konala s Fištrónom – Jiričkom v Tatrách na Volej veži. V krásnom počasí sme sa tentokrát vybrali na dve noci pod stenou. Tentokrát sme ani fľašu nerozbili ako minulý rok, lebo sme s tým vybabrali a zakúpili si vynikajúci sudový rizling vlašský. Rozvážne sme si ho šetrili tak sme ako tak vydržali. Obnášalo to všetko čo ponúkajú jesenné Tatry, chladné večery koketujúce s prízemným mrázikom, červené západy slnka, rovnakej farby východ, teplý čaj, rízling, marhulovica, polievka, teplý spacák, opravený bivak, kozí syr, klobása, oškvarky, raňajšia kávička, kúpeľ v plese,večerný kamzík, únava, spomienky na Lolu ..

Jáááj veď som zabudol aj sme čosi poliezli , som sa trochu rozcítil, no ale takto – jeden deň sme liezli „Stanislawského“ za 5,  poobede ešte spodnú časť Moribundus za 6 , na druhý deň Štaflovku 5, kde mi vypadol telefón z vačku , ktorý našiel Jiriček jeho jastrabím zrakom zapichnutý v stene – špáre, za čo mu asi dlžím pivo ak nie dve či trí. Návrat po tme na Štrbské mi riadne povykrúcal členky, ale vyprážaný syr vo Furkotke zahladil stopy po všetkom.  P.S. dokonalá pohoda a opäť znamenitý čajník

Ivík môj