Kým napíšem zopár riadkov začnem trochu „Oscarovsky“. Strašne moc ďakujem všetkým, ktorí mi pomáhali, pomáhajú a držali mi palce. Hovorí sa, že v núdzi poznáš pravého priateľa, ale ako sa tak nad tým zamýšľam asi som mal všetkých pravých priateľov. Môj obdiv patrí v prvom rade rakúským lekárom za to, čo so mňa „vystrúhali“ a rakúskym záchranárom za to, že lekárom strúhať umožnili. Mojim trom najvernejším spolulezcom za to, že umožnili záchranárom zalietať si. Kamzíkovi za to , že umožnil spolulezcom zatelefonovať si J.

Samostatnú ďakovnú stať by som mal venovať klubistovi-Horcovi, Romanovi, Lenke, ktorá mi napchala nezištne lupačku do zdrátovaných úst a potom ju musela rovnako nezištne aj vybrať L a Fištronovi za dodávku optimizmu.

Padol som. V stene. Bol to ťažký lezecký úraz... Takmer ten najťažšší, ale nie je to beznádejné. Žijem. Mám obe nohy. Nie som mentálne postihnutý. Nie som na invalidnom vozíku. Vlastne som šťastlivec. Je mnoho iných ľudí, ktorí také šťastie ako som mal ja, nemali. Mal som šťastie v nešťastí... Padla mi totiž na hlavu skala, keď som bol ako prvolezec na začiatku lana, nasledoval 25m dlhý nekontrolovaný, nečakaný pád. Približne 7. poschodie.. Skalu poslal asi kamzík alebo kozoroh. To už nie je dôležité. Už ani neviem, čo sa presne stalo, nepamätám si sled udalostí, upadol som do bezvedomia a začal som zisťovať čo je so mnou až po 5. týždňoch, priviazaný o posteľ. Nikomu neprajem. Už ani neviem ,čo je vlastne v živote dôležité, čo menej, neviem ani určiť postupnosť dôležitostí. Vlastne viem - najdôležitejšie je mať rodinu, ktorá mi po úraze moc pomáha, kamarátov, na ktorých sa tak moc teším, až sa raz toto všetko skončí.. Hlavne je bytostne dôležité, aby pri vás stála Míša. Pri mne stála...

Ale hovoriť o nešťastí, tak ako som napísal, nie až tak úplne na mieste. Keby som zakladal častejšie istenie, nemusel som toľko zletieť. Zostalo by pri menších škodách.. Ale, keď už som si bol taký sebaistý, veril som si- najťažšie bolo za nami, chýbalo nám zopár ľahších dĺžok do konca...  Ale v horolezectve sa na „keby“ nehrá  a za každú chybu sa zväčša zaplatí.  Hrá sa hlavne na istotu – na takú skutočnú, nie na imaginárnu , na akú som  sa spoliehal ja. Bože, všetko som si vždy dokázal zrátať, dával som pozor, v podstate sa považujem za toho skúsenejšieho, ostrielaného. A predsa príde chyba....Už druhá za pár rokov. Po prvej sme sa v Taliansku vyhrabávali spod snehovej dosky... Viem to. Aj kamaráti to vedia. Aj tak som to zase pobabral. Ale platí stará dobrá pravdivá zásado-fráza: „horolezci umierajú preto, že robia chyby“.  Čo teraz?  Neviem. Čakám. Často neviem ani aký je deň, koľko je hodín. Možno sa raz zahoja rany. Boli totiž všade. Po celom tele. Najviac to odniesla hlava a nohy, duša. Možno ma raz prestanú uspávať pred operáciami, možno ma to raz prestane všetko bolieť, možno sa raz vyberiem s kamarátmi liezť, možno lyžovať a možno už nikdy nič. Ja fakt neviem, ani lekári to moc nevedia, ale ja od nich ani odpoveď nepýtam. Viem, že ju nemajú. Hlavne toto nepíšem, aby ma niekto ľutoval. Po prvé nemám to rád a po druhé vybral som si to sám, tak si za následky tiež môžem sám a musím ich znášať. Nefňukám, iba hodnotím prvý polčas, v ktorom asi teraz som.

No. Ale aj z tejto nicoty, z tohto konca sveta, kde sa momentálne nachádzam sa dájú nájsť nejaké ponaučenia, pozitíva. Napríklad viem, že všetky tie úrazy, pády, nešťastia čo sa na horách pri lezení alebo skialpovaní dejú sa netýkajú len tých v telke, alebo tých v novinách. Ale je to vec každého z nás, čo sa venujeme týmto zábavkám...je to celkom blízko. Väčšinou sa to objaví nečakane, keď už si človek myslí, že je neomylný, bezchybný, alebo keď si myslí, že je v bezpečí. Príde to vtedy, keď sme najviac zraniteľní. To bolo to ponaučenie. A pozitíva? Niekedy potrebuje človek takúto facku, aby sa na svet okolo seba pozeral aj inými očami, takpovediac očami z druhej strany záveja. Proste nie očami doterajšími, očami sebca, očami egoistu, čo si myslí , že je ztelesnenie všetkej múdrosti, chytrosti, šikovnosti, sily..., keď som si myslel, že mám neriešiteľné životné problémy. Teraz viem, že nebolo to tak. Bol som naozaj na dne , klopal som na dvere na konci chodby, odháňal tú neznámu tvár, čo na mňa stále v bezvedomí pozerala a smiala sa mi, buchal som zlomenou rukou, zlomenou nohou o rám postele, len aby som ju udrel ... - nebola tam, to som blúznil. Kto to potom bol? Presviedčal som sestričky, že to nie su moje nohy, mal som triašky, ktoré som nemohol zastaviť, sny o svadbe, kde som sa nemohol postaviť, sny ako letím nad repkou, zabudol som čítať, písať, nepoznal som abecedu, kadil a čural som do plachiet. Ja! Ležal som aj medzi smrtelne chorými staršími ľudmi, bezmocný, slabý a predsa bol môj stav v porovnaní s ich bojom zanedbateľný. Bol som odkázaný na pomoc rodiny, kamarátov, lekárov, sestričiek. Ja. Čo som si myslel, že od nikoho nič nepotrebujem, nikoho nepotrebujem, všetko zvládnem...Haha. Naivka. Ťažko opísať všetky pocity, nedá sa to. Aj keď by som akokoľvek chcel. Kto niečím podobným prešiel, chápe ma. Je to ako s vojnou. Kto na nej nebol – nepochopí ju. Na druhej strane prekonal som jeden hrôzostrašný pocit, pocit strachu, strašnej úzkosti. Tento pocit sa ma zmocnil vždy pri pomyslení na svoju smrť. Dnes už viem, že smrť nebolí, pretože som s ňou hral chvíľu katry. Dohodli sme dočasné prímerie. Remízu. Zatiaľ..

Ale aby si niekto nepomyslel o mne keď si toto niekto náhodou  prečíta, že mi fakt šiblo a že som v totálnej depresí. Viem to o sebe a vedia to aj moji najbližší o mne, že som dostatočne tvrdohlavý a že spravím úplne všetko na svete preto, aby som sa na hory opäť raz vrátil, pretože nech už mi bolo akokoľvek zle a ťažko, nikdy som tomu neprestal ani na sekundu veriť a ani na sekundu som hory nezačal, zato čo mi vyviedli, zatracovať... To všetko preto, že v mojom prípade sú už kocky hodené. 

„ Alea Jacta Est“.(to som si požičal z knižky)

Ivan.