Máj - jún  2003

Účastníci :  Ivan, Roman, Dušan

Nakoľko dva  mesiace  pred  našim plánovaným  odchodom  na  Kaukaz,  začala vojna v Perzskom  zálive, Rusko pristupuje  na  sprísnený  režim pri  udeľovaní  víz. Pôvodne plánovaný  termín,  začiatkom mája,  nestíhame  práve  z  tohto  jednoduchého dôvodu  a  musíme využiť služby  ruskej agentúry pri  vybavení víz a ďaľších potrebných  povolení do  prihraničných  oblastí.  Aby  sme  nemuseli  presadať na ďalšie  lietadlo v  Petrohrade  alebo  v  Moskve a tým nestrácať  ďalšie 3 dni,  rozhodujeme sa pre  " priamy "  let do  mesta Mineralnyje  Vody  z  Mníchova.   Už nám len ostáva  dostať  sa  do  Mníchova.  Roman   zabojoval a  transport  zorganizoval a zrealizoval na  jednotku.

1.deň  23.máj 2003

  Čakanie  na  lietadlo  si  krátime  dodržiavaním nevyhnutného pitného režimu,   niekoľkými  pivkami.  Na let využívame  služby leteckej spoločnosti -  Kaukasian  Mineralnyje Vody. Nie príliš  sympatické  letušky  nás   v  lietadle  hostia  na ruský spôsob, niekoľými  satchanmi  vodky. My  si v cestovnom  nadšení , zbúdame  zobrať  nejaké  bumažky,  ktoré rozdávajú  letušky (  alebo  aj  nerozdájúi ) pri vystupovaní z lietadla.  Ako  sa  neskôr  ukázuje, bez  tohoto  papiera je  vstup  do Ruska  nemožný.  Nepomáhajú ani  žiadne naše vtipné pokusy typu,  že  nerozumieme,  alebo  aj že  rozumieme, že sme Slovania a že nie sme Slovania, dokonca ani  Ivanov tajný tromf   " ja chakejíst" nepomáha. (Týžden predtým  sa skončili MS v hokeji ).  Nakoniec situáciu rieši bakšiš  náčelníkovi,  priamo pred  zrakmi jeho podriadených  a  našich spolucestujúcich.  Pýta  20 euro,  no  nakoniec som ho zdolal  na  10 euro.  Nato  milicionéri  vyťahujú požadované papiere  spod pulta, kde  ich  majú  celú kopu.  Svine.  Vonku  nás už čaká  šofér  Michail.  Je tesne  pred 18. hodinou, no stíhame ešte  aj vymeniť nejaká doláre na rýnku a dokúpiť preveciu vo forme vodky.  (  v obchodíku majú vystavených asi  30   druhov , kde  sú tie  časy,  keď nebolo možno kúpiť  žiadnu ).  Cesta do nášho  base campu - Terskolu,  trvá  asi  3,5 hodiny. Cestou nás zastavuje milícia, zavolajú si Michaila  bokom a vidím, že im Michail niečo dáva.  Keď sa vracia, pýtam som sa ho čo chceli. Odpoveda : "Što chateli to palučili". Policajti si vybrali  mýtne.

  2.deň  24.máj 2003

 Hotel Volfram je na  ruské pomery celkom slušný,  Roman  má  nato ale síce iný  názor, ( je dosť  zhýčkný ). Bussiness trieda to zrovna nie je,  v  tom  má  pravdu.  Doobeda vyrážame do deiny, aby sme sa zorientovali  v miestnych pomeroch. Ivan a Roman sú vyvalení z všeobecného neporiadku, vykopaných  a polozasypaných jám, ošarpaných obytných  domov a gruzavikov - nákladných  áut, ktoré parkojúi kde sa len dá. Ja ako znalý ruských podmienok sa ničomu nedivím. Máme  šťastie,  zaživame slávnosť pri ukončení školského  roku v miestnej škole, so všetkým čo k tomu  patrí.  Detičky v rovnošatách, balóniky, budovateľská hudba.  Jednoducho perfektné, v Rusku  sa  v  tomto  smere toho veľa nezmenilo.  Po obede  vyrážame  smerom  na Čeget. Cestou  sa zastavujeme v športovom obchode, majú  tam  perfektné ceny,  kvalitné  značkové čakany o 2000 SK lacnejšie ako u  nás. 

 Je krásne  slnečné popoludnie a tak sa vybráme  len  tak hore trávnatým kopcom  a nakoniec  sa zastavujeme takmer až na vrchu  Itkolbaši - 3531m.  Odtiaľto po prvýkrát vidíme najvyššiu  horu Kaukazu -  Elbrus.  Cestou  dole  prechádzame  cez nádherný sosnový  lesík,  ktorý  neskôr  vystriedali strašné chlievy pre  kozy a ovce.

  3.deň  25.máj 2003

Ráno aklimatizačný výstup na kopec Čeget.  Na zdolanie prváho úseku bez snehu využívame lanovku ( 100 Rub spiatočný  ístok ). Pod nami popadané sedačky nám  nepridávajú moc  na pokoji, no vystúpiť sa už nedá. Nedávno sa to asi celé zosypalo. Tak  si hovoriím,  že keď to nedávno spadlo, teraz  by to mohlo ešte  nejaký piatok vydržať. Ale aj tak to nie je  najpríjemnejší pocit. Na druhom úseku  sú už  pásy snehu, tak  si pripíname lyže.  Od konca druhého úseku lanovky je to už so snehom lepšie.  Zdolávame seba a aj  Čeget.  Za  perfektného počasia pokračujeme ešte ďalej asi do 3500. Nádherne počasie, perfektná vidiťelnosť a úžasné výhľady na Donguz-orun a  Elbrus.   Zlyžuvávame smerom  k Donguzorun jazeru,  potom následuje peší traverz a končíme pri stanici lanovky. Tam Ivan kúpuje jednu kaukazskú čapicu a ja som kupujem baranicu zo striebornej kaukazskej kozy. Dole pri stanici sedačky dopĺňame stratené sily  šašlikom a pivom.  Maljú tam dokonca  aj  Prazdroj. Roman si  dáva české pivo a my dvaja skúšame domáce zdroje.  Konečne sme v krajine kde je jedivo a pitivo lacnejsie ako u nás.  Perfektný  deň.   Pretože nemáme chlieb, tak  večer navštívujeme miestny bar. Tu si dávame chičiny, pečené osúchy so syrom  (15 - 20 Rub ) .

  4.deň  26.máj 2003

Taxikom ( 10km = 100Rublov )  sa odvážame osady do Azau, kde  je  údolná stanica kabínkovej lanovky. Platí tu  takmer voľná tvorba cien, lístok na druhú stanicu  Mir 3500  nás stojí 100 Ru. Tesne pod stanicou lanovky vo  výške  cca 3400m začína pásmo snehu. Zo stanice  Miru k  ďalšiemu  význačnému  miestu,  k Bočkám nám to na lyžiach trvá asi 50 min.  Tu sme si okkladáme ruksaky  a  vyrážame sa  na  aklimatizačku  na  Prijut ( cca 4200m ).   Všeobecne  známy Prijut 11 vyhorel  pre dvomi rokmi,  no už teraz  stojí  tesne poniže neho "kamenyj prijut  " a povyše  " novyj prijut ". Všade je aj možnosť variť na plyne. ( cena 200Ru na osobu na jeden  deň ).   Stúpame asi do 4400m, zhadzujeme pásy  a vraciame sa späť na Bočky. 
Večeru sme si varíme v kuchynke v medzinárodnej spoločnosti,  "super " kuchárka Nataša,  ruský vodca Nikolaj, čo pozná nášho Paľka Rajtára, Rakušáci, Nemci, Američan...
Jedna Ruska nám dvíha sebavedie, keď nám hovorí, že Slováci sú najlepši muži na svete a že jej sestra sa chce vydať za Slováka. Neviem kde a  ako k tej  informácií prišla, ale  isto  má pravdu.    :-)


  5.deň  27.máj 2003

Ráno balíme vštky veci a  za nádherného počasia vyrážame smer  Prijut.  Cestou, už  pri Prijute sme stretávame druhú  slovenskú partiu, ktorá tu pôsobí takmer paralelne s  nami. Pri nás  sa nakus reči zastavuje Mišo Ramperl  (Romanov  kolega  z roboty) a Jožko z Oravy, hrdý Slovák,  čo má všade ponaliepané slovenské znaky. My sme si udkladáme naše veci  v búde  horskej  služby a  vyráážamei smer  Pastuchove skaly, do  výšky   4800m.  Počasie  stále   super, cestou už ale cítilme výšku, máme ťažší krok a  musíme častejšie oddychovať. Na Pastuškách  trochu oddýchujeme,  ja  mám síce  nutkanie  ísť ešte vyššie,  ale  nakoniec  usúdzujem, že to na dnes stačí. Tyče značiace cestu nad Skalami Pastuchova sú  vysoké  asi 50 cm  a  sú  v  dosť veľkých  vzdialenostiach od seba,  za  hmly  to  môže  byť  celkom problém. Nasleduje zjazd k  nášmu  nocľažisku.  Vyhrievanie  sa na slniečku a  topenie snehu - to je  náš pobedňajši program.   Podvečer sa  ale  počasie pokazilo, obloha sa zatiahla,  začína padať sneh a fúkať vietor.  Zaliezli  sme do spacákov a oddychujeme.

  6.deň   28.máj 2003

Ráno sa  dohadujeme, čo ďalej,  podmielnky naprd, rozhodneme sa pre návrat do doliny. V tej chvíli máme pred  sebou ešte asi týžden, predpokladáme, že ešte máme dostatok času na hlavný  bod nášej miniexpedície, výstup na Elbrus.   Zjazd na Mir bez  problémov a celkom v pohode. Nakoľko  na stanici nie je ani človiečik, po pol hodine si sadláme do kabínky lanovky s tým, že sa predsa raz  musí pohnúť.  Po čase nás to čakanie omrzí  a  dumáme, či a  ako ísť dolu. Je veľká hmla, mimimálna viditeľnosť  a vietor len občas  trochu rozfúkne mraky.  Nevieme ani presne určiť  zostupu. Už sme sa aj rozhodli, že  ideme predsa  dole na lýžiach a na pešo, keď  sa kabínka lanovky pohla.  Vraciame  sa  naspät k lanovke.  Z prichádzajúcej kabínky lanovky vystúpuje skupina počerných mladých mužov, nemám z nich dvakrát dobrý  pocit. Nastúpujem do kabínky lanovky a asi po 10 minútach  sa aj konečne pohýňame, no medzitym sa už aj vrátila  skupina počerných. Dávame  sa s nami do reči a po krátkom čase sa ukáže, že sú to Dagestánci, ktori prišli oslavovať narodeniny jedného z nich,  až priamo  z Dagestánu.  Evidentne nepatria medzi živoriacich chudákov. Jeden z nich žil  v  roku 1992  na Slovensku. Údajne u nás  obchodoval  s  kaviárom.
Cestou dole sme mali grátis, nakoľko v kabínke nebol  sprievodca. Dagestánci  nás dosť nástojčivo volajú na ďaľšiu oslavu, no nám sa nejako podarí vyhovoriť sa  z  toho.  V Azau dopĺňame stratená sily  obligátnym  šašlíkom  a samozrejeme pivom k  tomu. 
 

Nakoľko nemáme benzín do variča, pýtam ho od jedného  mužov,  povaľujúcich sa na recepcii nášho hotela. Bez mihnutia oka vstáva a aby som išiel za ním. Prichádzame k autobusu, otvorí dvere,  vyťahuje plastovú flašu a hadičku spoza sedadla. Jeden koniec hadičky vsúva  do  nádrže,  druhý do úst, dva - tri potiahnutia  a už benzín tiečie  do flaše. Naplnil celú fľašu a dáva mi ju. Keď sa pýtam čo za to, iba mávne rukou so  slovami,  že je to  v poriadku.  Celí toto tankovanie je také prirodzené,  že mám pocit, akoby to robil denne.  Neviem,  ako by toto prebehlo  u nás a to ani nemyslim na " vyspelý" zapad.

  7.deň   29.máj 2003

Ráno vyrážame smer   Elbrus, lanovkou na Stary Kruzorog - Mir a na lyžiach na Bočky  Karabaši.
Ivan cestou pomáha jednému Rusovi s nákladom a berie mu iigelitku  s džúsmi do ruksaka.  Ten nám hovoril, že chodí na Elbrus každé 3 roky a  že sa musí aklimatizovať  aspoň 10 dní, lebo  inak grcia ako divý.  Na Bočkách sa lúčime a  my idemei ďalej  na  "náš "   Prijut.   Tu opáť topíme i sneh asi 3 hodiny, pijeme intenzívne  čaj a robime zásoby tekutín na nasledujúci deň. Strašne ma bolí hlava, tak  chvíľu driemem  a čuduj sa,  bolesť prechádza. Máme návštevu  - prišiel  pozrieť jeden Bielorus - horský vodca, ktorý hovorí,  že má takú slabú skupinu a že  isto nevýjdu všetci hore.  Budíček  plánujeme  na 2.00.  Do spacákov zaliezlame okolo 19 hodiny.  To už vtedy  vonku  zúri fujavica, viditelnoť 50 mertov a husté sneženie.   Dúfame,  že v noci  sa  to napraví.
 

8.deň  30.máj  2003

O druhej nás budí  budík, vonku je  asi 20 cm nového snehu a viditeľnosť nie  moc  dobrá. Rozhodujeme sme sa,  že nejdeme, uvidíme ráno.  Ráno je počasie ešte horšie,  sme nútení  zostúpiť do  doliny. Ešte predtým však ideme vyšlapať na Pastušky, nakoľko cestu na tam už poznáme. Výstup  vedie  vedľa kamenného  hrebeňa a skál, takže s orientáciou by nemali byť problémy.
Snehu je asi 25cm, ale viditelnosť asi 50-60 m. Za silného vetra prichádzame ku ku koncu skál, zhodzjeme  pásy a nabretámei  smer  Prijut. Super lyžovačka, len museli  ísť tesne za sebou,  aby sme sa v hmle  nepotratili. Prijut, balíme veci a pokračujeme smerom na Bočky.  Cestou dole sadá veľká hmla a je mizerná viditeľnosť. Hoci  sme  túto trasu  lyžovali tretí krát ,  v teréne bez akýchkoľvek orientačných bodov, bočíme  trochu viac  doprava, ako je vhodné.  Našťastie, ešte včas sme  zisťujeme, že smerujeme rovno do obrovských trhlín. Korigujeme náš smer za pomoci zbytkov starej lanovky. Všetci  sme  si  vydýchli, keď sa asi 50 metrov pred  nami  zjavja obrysy známych  súdkov. Cesta od nich k Miru je orientačne skoro bez problémov, takže  táto časť trasy, už bola v  pohode.  Dole v Azau strašný lejak, sme  radi, že sme v  bezpečí,  pri obvyklom našom súste, pri šašliku  a pive. Vidiac aké sú podmiaky, sme  spokojní, že sme sa  správne rozhodli a že sme sa vrátili z kopca, nakoľko počasie sa dramaticky zhoršilo.

  9.deň  31.máj 2003

Ráno pohľad na oblohu  neveští nič dobrého, aj predpovede, čo sme zachytili v TV  na hoteli nie súi bohvieako ružové. Preto sa ideme  opýtať "dbornikov " na MCS  ( Horská služba ) ako  to  bude s počasim.  Sú tu štyria horskáči, ale všetci evidentne napití  a počasie  bolo to posledné, čo by ich trápilo.  Na otázku,  aké bude počasie, zaznie odpoveď: " Iba  Alah  vie " .  Operatívne  hodnotiíme situáciu a stanovujeme nový strategický plán. Voláme nášmu  dvornému  šoférovi Michailovi. S  ním ideme do dediny  Elbrus.  Tu nie je absolútne  nič zaujímavé, iba  zopár ruských ošarpaných bytoviek. Postupujeme do údolia Adyl-su, do alplagera - UMC Elbrus, k Michailovej známej Tatjane Semionovnej - Majsterke športu po alpinizmu.  Žilje tu v útulnej izbietke, vyzdobenej rôznymi maľbami   a la  Ivan Bajo.  Nakoľko hore na Elbruse  má byť ešte  niekoľko dní zlé počasie, nasledujúce 2 dni sa chystáme stráviť v doline Adyl-su.
     Večer trávime  v miestnej reštaurácií. Tu  sa  stretávame s kaukazskými horskáčmi Chakimom a  Abu-om.
Abu, špičkový borec, drží dokonca rekord v behu z Terskolu na  Elbrus.  Čas  4,59 hodiny.   Neuveriteľné.   Druhý v poradí za ním  má čas o pol hodiny horší. Abu každý deň beháva vyše 20 km. Na budúci rok má  isť na Everest ako člen ruskej národnej expedície.   Chakim to  je úplne  iná kategória, takisto je síce muslim, Balkarijec,  ale na rozdiel od Abu, jradšej ako na hory, sa pozerá  na  dno  pohárika.

 10.deň  1.jún 2003

Ráno s Michailom do UMC po 55 ročnú Tatjanu a s ňou do zadnej časti doliny  Adyl-su,    Zelenej Gostinici.  My  s  plnou  poľnou, ona  naľahko,  nasadí  také  tempo,  že  ideme vypustiť  dušu.  Asi po 1 a 1/2  hodine nám chodník skríži vojak so samopalom.  Chodnik je prehradený ostnantým drôtom a tabuľkou MÍNY. Je nasmerovaný smerom dolu k  vojenskému táboru. Tam nás asi 20 minut  registrujú, zapisujú údaje  a nakoľko máme našťastie povolenia v poriadku, púšťajú nás ďalej. Bez povolenia, čo sme už začali vybavovť na Slovensku,  by  to  isto  nešlo.  Dolina sa zužuje a chodník sa postupne priblížuje k  divokej rieke.   Stúpame po ľavej strane rieky, až na samom konci chodníka sú dva balvany asi meter od seba  a pod  nimi  hučí  divoká horská  rieka. Treba skočiť,  to zvládame našťastie bez problémov. Odtiaľto je asi 20 minut k táborisku. Tu stoja vedľa seba dva domčeky, lepšie označenie ale je - búdy. Veci zhadzujemev tom menšom. Asi  150m vedľa stanuje partia  snowboardistov a lyžiarov,  v asi  10 stanoch.  Počasie stále zlé, viditeľnosť  biedna.  Pri nás sa pristavja dvaja vojačikovia, strážcovia hranice s.  Len pár  kilometrov od nášho táboriska,  po hlavnom hrebeni Kaukazu vedie hranica rusko-gruzínska hranica.  Vojačikov  ponúkame cigaretami, ktoré sme mali na tento účel nachystané.  Veľmi sa tomu tešia. Nakoľko nasledujúci deň máme na pláne ísť na Gumači, vyrážame na obhliadku terénu.  Viditelnosť nie je dobrá, tak  veľa toho nevidíme a nemáme ani predstavu, kade  by sme  mali   ráno ísť.
Večer sa dosť schladilo a  zdá sa, že sa trosku vylepšuje počasie. Spánok perfektný, hoci tam šramotili myši,  neviem odkial sa tam vzali.


  11.deň  2.jún 2003

Ráno úplne perfektné, partia odvedľa vyráža okolo 7,30.  My asi 3/4 hodiny za nimi,  ideme smerom na Goru Djantugan. Za pochodu meníme plán, Ivan  si  chce  zaliezť mixy na  Gore Djantugan a my idme do sedla medzi Goru Djantugan a Djantugan-om   do výšky asi  3600m. Cesta hore super,  sneh ešte  zamrznutý, na hornom úseku sa už začalo aj  boriť a tak ideme po spadnutej lavíne.  Na prvom hangu sme predbiehame chalana a mladú babu,  keď som sa ich pýtam či je im ťažko,  on urazene: "  mne nie, to jej ".  Ruský  gentleman sa  nezaprel.  Za hodinu sa kvalita snehu úplne mení, borí sa po kolená, ale aj tak sa mi ide v pohode. 

  Ivan  skončil  svoju sólo akciu skôr ako my  a išiel rovno do chaty. Ako sa priznáva oveľa neskôr,  skoro podápalil  s benzínovým  varičom chatu. Ruskí výskumníci a  alpinisti by nemali kde v budúcnosti spávať.  Ale čo by sa nás týkalo viacej,  my by sme nemali v čom spávat, lebo v tej búde sme mali kopu našich vecí.

Zfutrovali sme výbornú  Ivanovu polievku, balíme sa a  vyrážame  naspäť do  doliny.  Počasie je vynikajúce, cesta dole je nádherná, až  teraz  mámei  možnosť  naplno vidieť túto užasnú kaukazskú dolinu s nádherným Djantugan-on v závere.  Cesta dole nám trvá  asi 3 1/2 hodiny  a napodiv s Tatjanou smerom hore sme to zvládli asi o hodinu rýchlejšie.

  12.deň   3.jún 2003

Dnes chceme výjsť na  Prijut  a na nasledujúci deň sa pokúsiť o vchol. Za dva dni  napadlo  množstvo nového snehu, ale dúfame, že do nasledujúceo dňa trošku  sadne.  Na Mire nahadzujeme pásy  a  vyrážame. Ide sa  nám úplne  v pohode, cítime, že oproti prvému výšľapu je to o poznanie lepšie. V kuchyňke na Bočkách  trochu odýchujeme a poberame sa  ďalej, smer Prijut. Tesne pod Prijutom stretáme dvoch  Nemcov.  Boli hore na kopci, ale  vyzerajú poriadne zúbožene, sú riadne premrznutí  a hovoria,  že hore je strašná kosa. ( a to  vyzerá, že je celkom  dobré počasie )
Na drevenom Prijute sú Taliani a tiež sa chystajú v noci na Elbrus. Pofukoje mrazivý vietor, ale na slniečku a v  zavetrí sa dá celkom dobre pohovieť si.  Na Nový Prijut prichádza aj nový prevádzkovateľ chaty na ratraku a skasíruje od každého po 200 Rublov.  Prišiel s  ním  aj náš znamý - Abu. Ako sa  neskôr ukázalo, bol aj hľadať jeného Rusa, ktorý sa  stratil asi pred dvomi dňami. Abu  mé  ísť s nami na Elbrus.  Rusa nenašiel,  ale  našiel goráče. Aspoň niečo.

 Po  diskusii s  Abu-om sme  naplánovali budíček na 3.00  a odchod na  4.00.  Skôr  sa  nedá ísť, ak nechceme pomrznúť.  Cítim  sa úplne v pohode, evidente som na tom o poznanie lepšie ako pri minulom pokuse, sme takmer dokonale aklimatizovani, len to počasie. Vietor silnie a chlad je silnejší  ako kostrbaté lúče slnka.
Ivan,  sa o nás  výborne stará,  varí polievočky a čaje.  Už o 18 hodine  sme  si  hovime v spacákoch.  Na  večeru  si dávame klobásu a syr.  Keď sme z toho jedla ponúkame aj Abu-a,  ten klobásu odmieta s tým, že on mäso zo svine neje. Odmieta dokonca aj syr, lebo ten leží vedľa klobásy.  Moslim,  ale on  na rozdiel od iných moslimov, čo som poznal,  do úst nedal  ani kvapku alkoholu.   Do spacákov vliezame okolo 21 hodine.   Po troch hodinách  sa budím na šramot. Myši.  Nechápem , ako sa tu len  mohli  dostať.   Naširoko ďaleko je vždy sneh.  Väčšiu starosť mi,  ale začína robiť počasie.  Počúvam ohromné nárazy vietra a snehu o plechovú strechu.  Moji druhovia v  zbrani pokojne odfukujú.  Nakoniec zaspávam opäť aj  ja.

 13.deň  4.jún 2003

O 3.hodine  nás prebúdza zvonenie budíka.  Aj teraz počut hukot vetra, v nedobrej predtuche sa  obliekame iba naľahko a  ideme pozrieť ako  to vyzerá vonku. Mráz asi 15 -20 stupňov, ale čo je ešte horšie aj poriadny vietrisko. Nebo je síce miestami jasné, vidno aj nejaké hviezdy, ale Elbrus je aj  tak zhalený do oblakov.  Moc sa nám do toho  nechce a keď nám náš kaukazský expert na Elbrus povie, že sa ísť hore nedá,  žeby sme  zamrzli,  ani moc neprotestujeme a ideme naspäť do  tepla spacákov.  Zaspávam takmer v okamihu. 
Zobúdzam sa až na Romanove nadávky, že Taliani už išli hore a  my tu ešte chrápeme.  Už je skoro oblečený, hundre že akurát vychádza slnko a že ide zatiaľ  fotiť. Obliekam  sa aj ja. Stále poriadne mrzne a fučí riadny vietrisko. V doline sa prevaľujúi oblaky  a aj  Elbrus je  zatiahnutý. Vychádzajúce slnko spolu s mrakmi vytvára super obrazy. Talianov vidímei už skoro na Pastuškách.  Rusi, čo bývali s nami, sú už  poobliekaní a tiež   hovoria, že idú " naverch ".  V tej chvili doľahne aj na mňa,  že veď predsa len tak neodídeme, že sa  treba aspoň pokúsiť,  ( aj keď  viem, že je to zrejme blbosť).  Vždy by ma trápilo, že som sa o vrch Elbrusu  aspoň  nepokúsil.  Roman súhlasí ihneď, Ivan ten ísť nechce,  no nakoniec vyražáme všetci traja.  Zababušení sme od hlavy po päty,  treba si kryť všetky  časti tela pred mrazivým vietrom.  Roman je neudržateľný, vyštartuje ako prvý,  Ivan za ním,  ja ešte  čo to fotím.  Ide sa mi celkom dobre, nie je mi ani  zima, len sa mi cez šatku, čo mám na ústach, dosť zle dýcha.  Chcem si ju trochu uvolniť, preto vytťahujem ruku z rukavice. Mráz a vietor mi  spôsobujú takú bolesť,  akoby mi niekto pichal stovky špendlíkov  do  ruky.  

Vidím, že Taliani sa  na Pastuškách  obracajú a idú naspäť. Keď po čase príde ku mne jeden  z nich  vravi: " nie dnes".   My ideme ďalej.  Vietor navytváral snehové jazyky, ktoré sa striedajú s vyfúkanými takmer ľadovými úsekmi. Šmýka sa  aj na prašane, ale aj na ľade. Teraz je lepšie ísť bez lyží.  Po  čase prichádzame opať k posledným Skalám Pastuchova.  Behom niekoľkých  dní  tretí krát vo výške 4800m.  Je tu strašná zima a víchor,  navyše odtiaľto sa začinajú oblaky  a s  nimi aj  minimálna vidiťeľnosť.  Ďalej  je terén bez orientačných bodov, takže rozhodnutie je jasné,  vraciame sa  dole.  Urobíme  "reklamné"  foto  a  čím  skôr  dole.  Zjazd na pásoch prašanu je perfektný,  horšie je to už na ľadových platniach.  Cestou dole predbiehame Rusov, ktorí tiež skončili na Pastuškách.  Teraz sme my oveľa rýchlejší, oni idú pešo. Lyže su len lyže.  Za chviľu sme na Prijute,   Abu tu ešte  spokojne spí.  "Starý " kaukazský  vlk to presne  pozná.  Vie, kedy sa  dá ísť hore  a  kedy nie.  My máme síce ešte jeden  deň  rezervu,  ale  nakoľko sme  si  neboli  istí,  či nám na hoteli  vybavili papiere na polícií,   musíme isť do  doliny.  Perfektný  zjazd na Bočky a ďalej na Mir. Okrem mojho  kotrmelca a rozbitej pery   " vsjo v pariadke ".   Po príchode na hotel sa   Roman  asi  5  minút  sprchuje v ľadovej  vode,  kým  prišiel  nato,  že  netečie teplá. :-)    Aj  to  svedčí o  tom, aké vládli  ten  deň na  Elbruse podmienky.

Po obede vyrážame išli  do Čegetu na rýnok. Chceme kúpiť  nejaké  darčeky. Bohužiaľ rýnok je zatvorený,  nakoľko tu  dole  takmer  celý  deň pršalo. Veľmi  rýchlo  nachádzame náhradné  riešenie.  Náš Ivuško  má  narodeniny a tak  to  trochu roztáčame.   Ochutnávka kaukazskej kuchyne -   šašlík, manty, šurpa, chičiny  a niekoľko fľaštičiek výborného  červeného  vínka  dodáva oslave Ivanových narodenín dôstojný  rámec. 


  14.deň  5.jún 2003

Našťastie administrátor v hoteli vybavil papiere v Tyrnauze a  nemuseli sme nikde preto ísť. Zavolali sme Michaila a odvaža nas do dediny Elbrusu, kde chceme pozrieť  dolinu rieky Irik. POstupujem nevýrazným chodníkom, až sme z neho nakoniec aj nechtiac zišli . Túrapokračuje po ovčích chodníkoch.  Mráz mi prechadza po chrbte,  keď na svahu oproti sa mihlajú obrovské tiene.  Ponad dolinu prelietajú tri orly, neuveriteľných rozmerov. 

Trasa  ďalej vedli cez hustý kaukazský sosnový les. Postupne  les redne a prechádza do  čistiniek až  nakoniec  prechádza do trávnatého údolia. Pasú sa tam kravy, ovce a dokonca aj kone.  Prichádzame k malému kamennému prístrešoku,  asi tam býva  pastier.  Ideme ďalej a takmer pri sútoku riek  Irik a Irikčat  na drevenom mostiku stretáme pastiera.  Trošku  diškurujeme,  škoda  len, že už nemáme  nejakú cigaretku. Isto  by sa jej veľmi potešil,  tak ako sa im tešili vojaci v doline oproti, v Adyl-su.   Začína nás tlačiť  čas, vyrážame naspäť.   Cela túra ná trvá asi 5 hodín.  Neuveriteľne krásna dolina, užasný zažitok.

  Našim dvorným taxikárom Michailom  sa odvážame na rýnok, kde sme sa s  miestnymi babkami  priateľsky  handrkujeme o cenách.  Kupujeme rôzne  darčeky, všetko domácky robené produkty  z  čistej vlny.   Perfektný deň zakončujeme   šašlikom  a pivom.  Považujeme  za povinnosť  prísť z Ruska s  nejakou tou  vodkou,  tak navštivujeme ešte náš obľúbený " magazin".  Tu  nám miestny  borec ukazuje,  ako sa zisťuje kvalita vodky.  Predavačka nám daruje sušené ryby  zato, že sme chodili nakupovať k nej.
 

15.deň  6.jún 2003

O 2 hodine budíček, dobaľujeme zbytok veci, niečo este zbodnemei sa a už aj prichádza  Michail.  Vyťah samozrejme v noci  nefunguje, tak ideme z izby z piateho poschodia  pešo. Dole nás čaká pristavený   Mercedes.  Od posledného  razu Michail  zdokonalil interiér a  namiesto štandartných sedadiel, bola vzadu  položená sedačka z obyvačky.  Také niečo je možné iba v Rusku.

 V Piatigorsku  nas zastavujú  policajti,  asi polhodinu  kontrolujú všetky doklady,  dokonca  aj  naše.  Nakoľko máme meškanie v Mineralnych Vodach Michail  volí netradičnu trasu na letisko, aby sme sa  vyhli množstvu policajných kontrol.  Má to len tú nevýhodu,  že musíme niesť všetky naše veci  asi 150metrov. .
Na letisku  Rusi kontrolujú  aj nadváhu.  Máme dohromady asi 130kg,  teda 40kg nadváhy. Jeden Rus sa nad nami zľutoval  a hovorí,  že lyže tam nebude rátať,  tak sa to zredukovalo zo 40 na 20 kíl.  Opäť nastupujú naše herecké výkony, opäť nepomáhajú a musíme zaplatiť.  1kg nadváhy = 2,5Euro.  Ivana kontroluje nejaká baba a tá  sa stále nejako divne usmievala. Vysvitne, že mala službu,  keď sme pred dvomi týždnami prichádzali  a naše vtedajšie herecké výkony si zapamätala.  

Potom už len  drink na motory,  chvíľa čakania a už sme aj nastupujeme  do lietadla.  Z lietadla jel užasný pohľad na masív Kaukazu a nad ním  týčiaci sa dvojvrcholový Elbrus, ktorý prečnieval  skoro 2000 metrov nad okolitými vrchmi.

V Mníchove na letisku prebieha všetko bez problémov, nepotrebujeme dokonca ani žiadne bumážky, ako to bolo pred dvoma týždanami v Rusku.  Len ten šok z  cilivizácie nám  dáva zabrať. Čo tu  vlastne  hľadáme, všade  dookola plno  vzorovo vyobliekaní manageri.  Všetci  majú perfektný  bussiness look.   Vonku nablyskané mercedesy, audiny, bavoráky.
Dnes obchodníci v  super oblekoch a  my  deň  predtým  -  v doline Irik  -  sme za celý deň stretli jedinného pastiera.  Dva dni pred tým sme boli v mraze -20 stupňov a tu  teraz horúčava  35 stupnov.  Čo tu vlastne robíme,  ten kaukazský svet mi je oveľa, oveľa  bližšíi.

Už nás čaká iba cesta domov,  ktorú Roman opäť bravúrne zvláda a  okolo 20 hodiny sme doma. Našťastie živí a zdraví, s množstvom zážitkov a spomienok na nádherné hory, na úžasných ľudí, ale aj s presvedčenim,  že sa na Kaukaz ešte vrátime.   

Perfektný Kaukaz  s prekrásnymi  dolinami.

                                                                                                                                 Dušan