September  2005     

  Zostava :  Dušan, Ivan, Lubo

Z rôznych  príčin nám  tohotoročný alpský  týždeň vyšiel  až na  začiatok septembra. Trochu  neskôr  ako  zvyčajne, ale  čo  už.  Do  tejto  oblasti je  možné dostať sa z  viacerých strán,  naša  voľba padla na Taliansko ( výborné červené vína ) a na dolinu Gressoney.

Cesta tam:  Bratislava, Wien, Graz, Villach, Lienz, Bruneck, Bolzano ( nemecká  zápacha  na dialnici ),  Tonale, Bergamo, Milano, Ivrea, Gressoney.

Cesta späť: Gresonney, Ivrea, Milano, Brescia, Bolzano, Innsbruck, Salzburg,  Wien, Bratislava.  Diaľnica  v Taliansku cca - 1000Sk.

Piatok  3.sept. 2005   Z Bratislavy  vyrážame  po 17 hodine, čo  nie  je  až  tak  najhorší medzičas.  Lubo neohrozene  kočíruje svoj  červený Passat  a pred  druhou hodinou  nočnou staviame  naše  nocľažisko neďaleko Toblachu, už na  talianskej  strane.

Sobota 4.sept. 2005  Po  pohodových  raňajkách vyrážame  niečo po  desiatej smer Gressoney. V snahe urýchliť našu cestu sme sa pri Brixene pripojili  na platenú diaľnicu smerom na Veronu.  Veľmi  rýchlo sme zistili, že to  nebolo najmúdrejšie riešenie, záhaľy Nemcov vytvárali takú dopravnú zápchu, že za Bolzanom  sme to šibli na Paso Tonale. Na diaľnicu sme sa pripojili opäť za Bresciou, po zaplatení niekoľkých mýt sme z nej zišli pri Ivrea,  odkiaľ sme už išli po miestnych komunikáciách  až do  nádhernej  doliny Gressoney.  "Ubytovali"  sme sa   pod terasou opusteného  hotela na  samom konci doliny,  tesne vedľa parkoviska. Večernú pohodu umocnilo talianske víno, slovenské pivo a Lubova domáca frndžalica.    Super.

Nedeľa  5.sept. 2005  Prebudili sme  sa do polooblačného rána, ale aj tak bolo miestami bolo vidieť hrebeň Castora. Pred nami  bolo neľahké dielo, takmer 2000  výškových metrov. Chceli  sme  naťažko vystúpiť až do nami plánovaného tábora, pri chate Gnifetti.  Na  uľahčenie výstupu sme sa rozhodli použit lanovku na Gabiet.  Našu  dilemu, či si máme kúpiť spiatočné lístky za 9 euro, alebo jednosmerný za 7, vyriešila pokladníčka, keď nám oznámila, toto je posledný deň kedy premávajú.  Tak  sme sa do 2342 vyviezli lanovkou. Na  Gabiete na smerovej  tabuli bolo napisané, že náš ciel je vzdialený 4 a 1/2 hodiny.  Po trase 6A spočiatku cez trávnaté svahy, neskôr po nehostiných kamenných poliach. Cesta  v hornej časti je síce značená kamennými mužíkmi ( nie moc dobre -  miestami sú na všetky strany ), ale aj tak sme radi keď sa roztrhajú oblaky a vidíme chatu Mantova - 3458m.  Vo výške asi 3000 a 3150m je upravených niekoľko plôch pre stany.  Pri Mantove ( asi po piatich hodinách šľapania ) sa dávame do reči s talianmi. Otec s dcérou.  Otec nám prezradil, že tam bol pre 25.rokmi a  v  tých  istých  nohaviciach.  Z Mantovy na Gnifetti je 200 výškových metrov  a cesta vedie  cez  snehové pole. Krok je už  tažší aj  dýcha sa horšie, ale aj tak  netrvá ani pol hodiny a sme pri chate.   Pod kameným bralom sú postavené 2 stany  a je tam priestor ešte aj pre náš.  Pol hodiny práce s čakanmi a  už stojí aj náš.  (No náš ako náš, požičala nam ho  Deniska -  vďaka ).  Večernú spokojnosť  trochu  narušuje zistenie, že môj benzínový varič nefunguje. Ešteže máme  ešte jeden plynový. Po večeri ideme do chaty na čaj a zistiť počasie.  Čaj stojí 1,5 euro  a liter a pol vody tak isto.   Predpoveď na nasledujúci deň je dobrá, tak už o pol desiatej sme v stane.

Pondelok 6.sept. 2005  Budíček o piatej, kým prebehnú všetky ranné procedúry a kým vyrazíme je 6.15.  Na mňa to  trvá trochu  dlhšie, ale asi to inak  nejde, je  zbytočne sa  nad  tým rozčulovať.  Našim cieľom je aklimatizačka do  sedla Lysjoch  ( Cole de Lys  - 4260m ) a podľa situácie,  pokúsiť sa vystúpiť aj na nejaké kopce.  Od chaty Gnifetti  ideme pravou stranou ľadovca G. de Lys  po  celkom dobre viditeľnom   chodníku. Cestu prehradzuje niekoľko nie veľmi širokých trhlín, ktoré zdolávame bez najmenších problémov. Postupne prechádzame popod západné svahy Vincent Pyramide a skalné veže Balmenhornu. Rané lúče  osvetľujú  v diaľke masív Mont Blancu a Grand Paradisa.  Priamo pred  nami je masív Lyskammu,  kde vidíme na  ostrom hrebeni našich susedov, francúzsky pár.  Ak všetko dobre dopadne, aj my by sme chceli vystúpiť na Lyskamm.  Ale to je hudba budúcnosti.  Pred nami je najprv sedlo.  Po dvoch hodinách vcelku pohodového šľapania sme v sedle.  Perfektné počasie a pred  nami sú úžasné vrchy,  Lyskamm,  netypický  " taliansky"  Matterhorn,  pyramída Weissmiesu, kamená južná stena Dufourspitze a chata Margherita na Signalkuppe.  Jednoducho  úžas.   Po krátkom občerstvení vyrážame na Ludwigshohe- 4341m.  Stometrové prevýšenie ostrým hrebeňom  zdolávame úplne v pohode a po 20 minútach sme na vrchu.  Vrcholové foto,  obzeráme si cestu na ďaľšie plánované vrchy, Cero Nero, Balmenhorn s 4metrovou sochou Krista a  Vincent Pyramide. Do  dolín  nie je  vidieť nakoľko oblaky sa sústavne  držia  asi  vo výške 3500m.  Vyrážame ďalej - smer Cero Nero.  20 minút a sme tam. Tesne pod kopcom zhadzujeme ruksaky a odvazujeme sa aj z lana. Berieme iba cepíny a foťáky a ideme hore.  Po 30 metroch sa pohodový firn  mení na vodný ľad.  Oprášime spomienky na ľadovcové lezenie zo  zimy a ďaľšich 20 metrov  v ľade zdolávame s kvapkou adrenalínu.  Na vrchole nás čaká 30cm soška madony a výhľad na Balmenhorn s bivakom a asi 4metrovou sochou Krista.  Chviľu sa kocháme výhľadmi na nádherné vrcholy Monte Rosy a zliezame " náš"  ľadík.   Naväzujeme sa na lano a vyrážame smer Balmenhorn - 4167m.  Po 15 minútach sme pod kamenným bralom Balmenhornu. Výstup je zaistený lanom a  železnými kramlami.  25 metrový výšvih  zdolávame v pohode,  v perfektnom bivaku s plynovou bombou, podebatujeme s Poliakmi.  Zrejme sú to nejaki pomätenci, lebo bez  aklimatizačky išli rovno z auta  na Mattrehorn  a asi  iba Bohu  môžu ďakovať, že sa im počasie pokazilo dosť skoro nato, že stihli zísť z kopca v poriadku.  Vrcholové foto pri gigantickej  soche Krista a ideme ďalej.  Najprv takmer do sedla Cole Vincent a potom hore na kopec.    Už toho je na dnes dosť, do kopca sa už neide najľahšie , aj tak asi po polhodine sme na plochom hrebeni Vincent Pyramide.  Klasika - foto, oddych a už len  spokojná predstava, že pre dnešok už pojdeme len smerom  dolu.   Polhodinka pokojnej chôdze a sme pri našom stane.  Po šiestich hodinách a štyroch kopcoch sme radi, že už nemúsime šľapať.   Odpočinok v stane, večera.  Medzitým sa vrátili  nadšení Francúzi, ktori urobili prechod Lyskammu za 12 hodín. Supervýkon. Hovorili, že je to najkrajšie, čo sa tam dá urobiť.  Lubo dodržal naše pravidlá a za svoj výškový rekord zaplatil po pive ( 5 euro za pivo ).  Predpoveď na nasledujúci deň: na chate - oblačno a hmla,  bratia Česi - krásne.  S očakávním podobného perfektneho dňa, sme už o pol desiate boli aj v spacákoch s budíkom nastaveným opäť na 5.00.

Utorok 7.sept. 2005  Ráno sme si trochu prispali, nakoľko z plánovaného dobrého počasia nebolo nič. Po nádhernom pondelku sme sa prebudili do hmlistého a mrazivého rána. Naši susedia, sympatický francúzsky pár, odchádzajúci dole do doliny nás obdarovali rôznymi potravinamy. Od stanu vyrážame o 8.45 a v sedle sme o pol jedenástej. Dnes  nám to išlo rýchlejšie, cestou sme predbehli aj niekoľko skupín.  Počasie je katastrofálne, hmla,  viditeľnosť 10- 15 m, mrazivý vietor.  Cestu do sedla Cole de Lys už poznáme, takže to nie je až také náročné. Odtiaľ plánujeme ísť na Signalkuppe a chatu Margherita.  Cestu sme si čiastočne obzreli v pondelok, takže máme o nej predstavu. Zo sedla  cesta traverzuje severné svahy Parrotspitze a samotnej Signalkuppe. V druhej tretine traverzu chodník križovali snehové zátarasy zo spadnutých serakov, ktoré sa hrozivo týčili na chodníkom.  Toto všetko sme si pamätali z predchádzajúceho dňa, dnes nevidíme nič, je problem  rozoznať kadiaľ vedie chodník, čo je hmla a čo je sneh. Po traverze zatáčame doprava a veľkými serpentínami,stúpame stále vyššie. Nakoľko krok je ťažší  aj prestávky na oddych sú častejšie.  Po dvoch hodinách od sedla sa v hmle vynára chata, ktorá je postavená na samotnom vrchu kopca - 4554m. Na chate stretávame známym Čechov. Tí sa rozhodnú isť dole na bivak.  Ja s Ivanom sme toho ešte nemali dosť a vybrali  sme sa na Zumsteinspitze.  Aj keď je viditeľnoť stále biedna,  výstup by nemal  byť orientačne náročný.  Za chviľu sme v sedle a odtiaľ snehovo-kamenným hrebeňom sa dopracujeme k  vrcholu Zumsteinspitze 4563m. Z chaty sme to stihli za polhodinku.  V duchu sme dúfali, že cesta na Dufour bude ďalej schodná, ale vplyvom vetra a snehu sa vytvarajú, na ostrom hrebeni vedúcom do sedla pod  Dufourspitze, nepríjemné snehové polia.  Nezostáva nám nič iné len  návrat na chatu.  Tu sme aj prenocovali ( 16euro na AV ).  Na chate je okrem nás troch a personálu  ešte vodca zo Chamonix s klientom zo Škótska. Dali sme si polievku, presne takú zeleninivú ako nemám rád, podiskutovali s vodcom, popozerali knihy a dozvedeli sa, že v stredu má byť ešte horšie.  To sme netušili, čo nás čaká v noci. Noc dlhých vzdychov.  Vonku zavíjal vietor a my sme na chate lapali po kyslíku. Takmer celú noc sme iba predriemali, pili vodu a naháňali kyslík, až nad ránom sa to podarilo zaspať.

Streda 8.sept 2005   Ráno sa prebúdzame do ešte horšieho počasia. Najlepšie by bolo nikam neísť, ale prepoveď na nasledujúci deň je ešte horšia a hrdinovia sa rodia iba v ťažkých podmienkach. Nakoľko sme už túto cestu išli a ju poznáme, rozhodneme sa predsa ísť. Vyrážame okolo 10.00. Za normálných okolností cesta k stanu by trvala asi dve a pol hodiny. Zbalíme sa, rozlúčime s domácimi, vodca s GPS a klientom už odišli smerom na Zerrmat.  Vonku je viditeľnosť 5-10 metrov  Do sedla Cole Gnifetti schádzame bez problémov, občas aj  vidno stopy. V sedle zatáčame doľava a na výškomere kontrolujeme výšku.  Vo výške asi 4250m  musíme zatočiť opäť doľava a pretaverzovať svahy Signalkuppe a Parrotspitze. Vietor zafúkal skoro všetky stopy, len občas nájdeme znak toho, že ideme správne.  Po menších problémoch a občasnom brodení sa po kolená v bielom mlieku sa dostávame do sedla Lysjoch.   Tu sa držime viac doľava, aby sme sa nedostali do trhlín.  Po chvili spoznávame  známe kamenné bralo, kde je bivak.  Balmenhorn.  Ideme hore a v bivaku prekvapujeme našich bratov z Prahy, už sme s nimi tretí krát. Super bivak, miesto asi pre 8 ľudí a dokonca aj veľká plynová bomba. Pohostili nás čajom, padlo nám to celkom  dobre.  Oni tu ešte ostavajú a nás už  čaká  " len "  zostup k stanu. Mysliac si, že to najťažšie máme za sebou, sme sa plne nesústredili na cestu a na vlastný rozum a dali sme sa zlákať stopami občas viditeľnými v snehu. Až keď sa svah začal dvihať sme prišli na to, že sme trochu vedľa.   Zašli sme príliš doprava, začíname trverzovať smerom doľava, ale zrejme sme príliš nízko, lebo sa dostávame k trhlinám.  Vraciame sa trochu hore, aby sme obišli trhliny, keď počujeme hlasy. Ideme za nimi a zbadáme postupujúcu karavánu.  Dobiehame ich, pre istotu sa pýtam na smer, ale už to máme pod kontrolou.  Za pol hodinku sme pri stane. Namiesto 2 hodín  za dobrého počasia, nám to trvalo  takmer päť. Pri stane berieme zásoby jedla na chatu a ideme dobiť batérie. Psychicky mimoriadne náročný deň sa rozhodneme uvolniť tekutinou červenej farby. Veta: " UNO LITRO VINO ROSSO" zaznieva pri pulte viackrát.  O 22.00 sme sa presunuli do nášho prechodného domova. Do nášho stanu.  Tu začína neskutočný slovenský večer pod kamenným bralom pri chate Gnifetti. Ešte dlho do noci sa dolinou niesli slovenské ľudové pesničky. Hitparádu bezkonkurenčne vyhral záhoracký song:  Hej Macejko, Macejko ...

Štvrtok 9.sept 2005 Ráno sme si  trochu prispali a zobudili sme sa do modrého neba.  Zaujímavé na tom  bolo to, že švajčiarska predpoveď bola hmla a oblačno, kým jeden Poliak nám ešte večer predtým hovoril, že doobeda bude dobre a potom sneh, dážď a tak i nasledujúce dni. Dobré počasie sme sa rozhodli ešte využiť na výstup na Vincent Pyramide juhozápadným hrebeňom. Predpokladaný čas dve hodiny. Cesta od stanu pod kopec je našťastie krátka, stačilo 10 minút a sme na mieste. Rozhodli sme sa vystupovať snehovým poľom, kade sa nám ide ľahšie ako kamenným svahom. Ani  sme  si to riadne neuvedomili a dali  sme sa ním zavieť až do južnej steny. Tu sme vytvorili vlastný neopakovateľný variant, takto  honosne sme si sami  nazvali naše hľadanie  cesty naspäť na  hrebeň.  Asi 100m pod samotným vrcholom sme sa napojili na štandartnú cestu. Pár desiatok výškových metrov po kameňoch, nepríjemný traverz cez snehové pole a sme  na nenáročnom vrcholovom snehovom hrebeni. Pár krokov a sme druhýkrát na vrchole Vincent Pyramide.  Medzitým sa oblačnosť z dolín takmer dotiahla až k našim nohám, ale čo bolo ešte horšie, nebo sa takmer zatiahlo tiež. Na vrchole sa nezdržujeme a ponáhľame sa k stanu. Cestou ešte zaujúkame na známych Čechov, ktorych vidime pri bivaku a  za 20 minút sme pri stane. Zdá sa, že   poľská predpoveď bola  lepšia ako tá z chaty.  Nakoľko Dufour a Lyskamm, naše hlavné ciele, vyžadujú nepomerne lepšie počasie a iné už tu nemáme čo robiť,  balíme veci a stan. Pred odchodom ideme ešte do chaty na vynikajúce červené vínko.  O 15.15  vyrážame.  Na Gabiet nám to trvá 3 hodiny, hore sme to išli 5 a 1/2 hodiny.  Asi  hodinu ideme v daždi.  Smerovka pri Gabiete oznamuje, ze k autu to je 2 hodiny. Neprijemné dve hodiny v daždi a po ceste,  nohy už toho  majú tiež dosť.  Tesne po dvadsiatej sme pri  aute.  "Náš" hotel je voľný,  tak ho hneď zaberáme.  Po piatich dňoch sa konečne umyjeme, v kľude najeme, doplníme tekutiny  vo forme piva, horcu  a  ja s Ivanom to zavŕšim cigárkou s  whisky.  Super.

Piatok 10.sept. 2005  Zobúdzame sa do pochmúrneho rána,  zbalíme veci, urobíme si  asi hodinovú  vychádzku do krásnej   zelenej doliny, odkiaľ nás vyháňa nebezpečne sa blížiaca oblačnosť.  Do auta sadáme už za mrholenia a ktoré nás sprevádza aj pri obhliadke nádherného mestečka Gressoney.  Opúšťame úžasnú dolinu, v Ivrea sa zastavujeme na pizzu a  vychádzame na diaľnicu s očakávaním rýchleho približovania sa k domovu.  Trojhodinová zápcha pri Miláne nám  dáva zabrať,  ale aj tak sa  Slovensko nezadržateľne blíži.  V sobotu ráno o šiestej  som doma,  moji dvaja druhovia majú pred sebou ešte cestu do Piešťan a Nového mesta n/V.

Ďaľšia vydarená akcia, len škoda, že sme mali vlastne len jeden deň dobré počasie a šľahačka typu Lyskamm a Dufourspitze nám nebola dopriata.   Horám zdar, Horcu zvlášť.                   

                                                   Dušan